Prekvapilo ma úplné odhodlanie Ukrajincov brániť sa proti ruskej agresii. Pomáhajú všetci, muži, ženy, deti. Niečo také sú v Európe schopní snáď už len Poliaci, hovorí David Neff
Že dôjde k takému rozkolu Ruska so Západom som si nedokázal ani predstaviť, hovorí „ruský Čech“ Alex Budarin
Okolo dvadsiatich piatich je optimálne nechať si odobrať a zmraziť vajíčka. Potom už môže byť príliš neskoro, hovorí Veselá
Radek Kovanda
Pred desiatimi rokmi, v čase keď zima pomaly topila do jari, som spal vonku pod širákom. Na hrebeňoch Karpát v Bukovských vrchoch na hranici medzi Slovenskom a Poľskom neďaleko Ukrajiny. Spať sa veľmi nedalo. Nie preto, že bol mráz a snežilo, ale pretože v údolí podo mnou celú noc vyli vlci. Rvali sa medzi sebou a tiež zrejme lovili – počul som vysoký piskľavý hlas, ktorý však čoskoro utíchol. Samozrejme, že som sa bál, čo by sa asi stalo, keby vlčia svorka objavila môj bivak.
Ráno zostupujem do údolia, do dediny Runina, kde som predchádzajúci večer zaparkoval auto. Kúsok nad dedinou, kde sa rovná planina láme do prudkého svahu porasteného obrími bukmi, objavujem vlčie stopy. A tiež krv, exkrementy a ryšavé chlpy. Zozbieral som ich do igelitového vrecka, pridal krvou nasiaknutý sneh, vyfotil stopy vlkov aj so stopou mojou, pre veľkostné porovnanie. V dedine som sa vypýtal na poľovníkov a položil mu naivnú otázku, kde v okolí žije nejaký ochranár prírody, ktorému by som odovzdal vzorky chlpov a krvi. Niekde som totiž čítal, že sa z toho dá izolovať DNA a tým určiť, o akú svorku vlkov ide a či tu náhodou neloví kríženec vlka a psa.
Pozrel sa na mňa s výrazom: „Robíš si zo mňa psinu? Či nevieš, že vzťahy medzi poľovníkmi a ochranármi sú rovnaké ako medzi vlkmi a srnami?“ Bol ale natoľko zaskočený mojou bezelstnosťou, že mi dal telefónne číslo na ochrancu prírody z vedľajšej dediny Osadné. A tak som sa zoznámil s Jurajom Lukáčom, stredoeurópskym fenoménom. Stačila hodina hovoru v jeho dlhej a úzkej chalupe, v ktorej podľa legendy počas prvej svetovej vojny kvartýroval ako vojak pražský novinár Egon Erwin Kisch, aby som pochopil, že o lesoch ani vlkoch neviem vôbec nič.
VOLANIE DIVOČINY VO VLČÍCH HORÁCH
Vlčie hory nenájdete v žiadnom atlase. Ide o staré ľudové označenie oblastí na pomedzí Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Patria tam aj Bukovské vrchy, v ktorých som nocoval. Takýchto miest, ktorým sa doposiaľ vyhla masová turistika a kde sa môžete túlať po cestičkách a starých cestách hlbokými hvozdmi i rozmáchnutými lúkami bez toho, aby ste za celý deň niekoho stretli, je dnes v strednej Európe ako šafranu.
Juraj Lukáč
Úspešný kybernetik sa pred štvrťstoročím odsťahoval z mesta do dediny Osadné. Odtiaľ riadi nielen Lesoochranárske združenie Vlk, ale darí sa mu aj rozširovať plochy súkromných lesných rezervácií po celom Slovensku. Emoční ekologisti o ňom sarkasticky píšu, že je pravicový ochranca prírody. Juraj Lukáč sa totiž nespolieha na štátne dotácie a salónne diskusie, ale na individuálny prístup a exaktné pochopenie, prečo je divoká príroda oveľa cennejšia ako tá najudržovanejšia záhradka.
Osídlenie tu bolo vždy veľmi riedke, navyše sa tadiaľto prehnali fronty za oboch svetových vojen a po tej druhej boli mnohé obce porovnané so zemou a desiatky tisíc rusínskych obyvateľov boli vyhnané. V prázdnej krajine severovýchodných Karpát našli nerušené útočisko vlci, ktorí vzkriesili aj niekdajší názov tohto územia – Vlčie hory. Svoje útočisko tu pred viac ako štvrťstoročím našiel aj ich terajší ochranca a propagátor bezzásahového lesného „hospodárstva“ Juraj Lukáč. Predtým ako podľahol „volaniu divočiny“, vydal sa rodený Bratislavčan (*1954) na úplne inú dráhu. V 70. rokoch vyštudoval v Prahe Elektrotechnickú fakultu ČVUT, potom sa ako výskumný pracovník venoval kybernetike a robotickým systémom – podieľal sa na vývoji technológií pre mladoboleslavskú Škodovku alebo zariadenia na vyrovnávanie tankových kanónov pre armádu. V polovici 90. rokov sa ale jeho život otočil o 180 stupňov. Opustil svoju doterajšiu úspešnú kariéru a stal sa z neho „radikálny ochranca prírody“. Tak ho nazývajú jeho „kolegovia“ ochrancovia — ktorý on na oplátku prezýva „salónni environmentalisti“. Založil Lesoochranárske zoskupenie VLK as ním aj prvú súkromnú lesnú rezerváciu v Európe. Desiatky ďalších potom pomohol zakladať. Dnes predstavuje silnú a častokrát obávanú protistranu pri vyjednávaní so štátnymi orgánmi a lesnými hospodármi.
„Všetko to začalo jedným malým inzerátom v novinách na predaj 21 hektárov lesa vo Vlčej doline, ktorú som dobre poznal,“ spomína Juraj. „Hneď mi došlo, že až ten krásne vyrastený les niekto kúpi, okamžite ho vyrúba, drevo predá a potom sa potichu vytratí.
