Zážitky z poľského podzemia: Skutočnú slobodu nájdete štyridsať metrov pod povrchom

Prekvapilo ma úplné odhodlanie Ukrajincov brániť sa proti ruskej agresii. Pomáhajú všetci, muži, ženy, deti. Niečo také sú v Európe schopní snáď už len Poliaci, hovorí David Neff
Že dôjde k takému rozkolu Ruska so Západom som si nedokázal ani predstaviť, hovorí „ruský Čech“ Alex Budarin

A potom sme ju uvideli, úzku puklinu v skale, z ktorej do suchej noci prýštil vlhký a studený vzduch. Predrali sme sa zeleným papradím, ktoré uprostred vyschnutého borovicového lesa s piesočnou pôdou vytváralo živú bránu do podsvetia. Dotkol som sa skrabatenej skaly, bola slizká a rovná. Nevytvorila ju príroda, ale ľudská ruka pred takmer sto rokmi bola z betónu. Pretiahli sme sa štrbinou do rozľahlej, ale nízkej kaverny, ktorú na konci druhej svetovej vojny rozmlátili sovietske granáty, nasúkali sa do úzkeho otvoru v železobetónovej podlahe, zoskočili do tmy a začali dýchať vlhký, ale nie zatuchnutý vzduch. Kužeľ svetla z čelovky prchal po betónových stenách a hľadal otvor v strope, kadiaľ poľskí priatelia podávali bágly so spacákmi, kabanosmi, pivom, vodkou a všetkým, čo je potrebné na pár dní v podzemí.

Stáli sme uprostred podzemnej haly, v rohu ktorej bolo točité schodisko. Naklonili sme sa cez okraj a svietili do hlbín. Svetlo výkonnej lampy ani neolízlo dno. Spustili sme dole úlomok betónu, pár sekúnd ticho a potom zvonivé seknutie do vody. Zišli sme štyridsať výškových metrov dole, až na samé dno. Bolo po kolená zaplavené vodou a pokryté miliardami kúskov keramzitu, umelého kameniva veľkostí i tvarom pripomínajúceho suchý hrach. Prekrásnou klenutou chodbou sme sa vybrali na sever, niekoľko kilometrov rovno. Pravidelne sa striedali suché a zatopené miesta a kdesi ďaleko pred nami blikali svetlá desiatok lámp. Pomaly sa približovali a zväčšovali.

Cítili sme úzkostný pocit, keď sme desiatky metrov pod zemou nohami drvili zrná keramzitu a pozorovali približujúcu sa skupinu mlčanlivých ľudí, ktorých svetlo nebolo biele a ostré, ale nezvyčajne mäkké, žlté, široké a nezaostrené. Zatiaľ čo oni strojovo mlčky pochodovali, my hovorili a trhavo kráčali. Míňali sme odbočky, podzemné sály, vetracie komíny a na stenách čítali nápisy BAHNHOF (NORDPOL, BERTHA),