Predstavte si, že ste malá družica. Satelit. Vážite dva kilogramy a na výšku máte dvadsať centimetrov. Zem obiehate okolo 500 kilometrov nad povrchom takou rýchlosťou, že z hypotetickej orbitálnej Prahy do hypotetického orbitálneho Londýna doletíte za dve a pol minúty. Medzitým sa však stretávate s extrémnymi teplotami, radiáciou, snažíte sa nadviazať rádiový kontakt so Zemou…
V takomto prostredí sa už štyri roky nachádza aj nanodružica VZLUSAT-1, ktorú v spolupráci s tuzemskými univerzitami a ďalšími partnermi zostavili vedci kozmického tímu Výskumného a skúšobného leteckého ústavu (VZLÚ). Družica nadväzuje na československý kozmický program a na obežnej dráhe plní niekoľko výskumov, predovšetkým však predstavuje veľký prísľub pre budúcnosť.
„Našim veľkým cieľom je sa na týchto nanosateľitách naučiť vyrábať kvalitné a spoľahlivé družice, ktoré chceme v ďalších rokoch ponúkať štátu aj komerčným podnikom,“ vysvetľuje kozmický inžinier Vladimír Dániel, ktorý má program vývoja družíc vo VZLÚ na starosti. Práve kvalita je zásadným a stále nie úplne vyriešeným atribútom, s ktorým sa stretávajú všetci výrobcovia nanosatelitov. Z pôvodných 36 družíc, ktoré mali spoločne s VZLUSAT-1 odštartovať na obežnú dráhu, ich bez problémov začalo fungovať len osem.
Československo má v dobývaní kozmu desiatky rokov dlhú tradíciu. Kozmonautika sa na našom území rozvíja približne od polovice minulého storočia – najmä v rámci programu Interkozmos. Pokiaľ odhliadneme od letu Vladimíra Remka (s ktorým nájdete rozhovor na stranách 14-21, alebo si ho môžete prečítať online TU) do vesmíru, vrcholnými výsledkami nášho vesmírneho programu bolo vyslanie niekoľkých družíc na obežnú dráhu. Celkovo išlo o päť satelitov Magion (Magion 1 — Magion 5) medzi rokmi 1978 a 1996, ktorých hlavným účelom bol výskum Magnetosféry a ionosféry. V poradí šiestou vyslanou družicou potom bola v roku 2003 MIMOSA, ktorá však krátko po štarte technicky zlyhala.
